h
.:   Historické stopy karmelitánskeho rádu
Počiatky karmelitánov sú spojené s dejinami hory Karmel, situovanej v Palestíne, na západnom výbežku pevniny pri Stredozemnom mori, v blízkosti mestečka Nazaret.
   Už Starý zákon ospevuje slávu Libanonu a nádheru Karmelu. "Karmel" je hebrejský výraz pre zakvitnutú záhradu, vinicu, sad. Je symbolom spirituality i duchovným obrazom rehole, ktorá nesie prvky kontemplatívnej modlitby, mariánskej úcty a biblickej orientácie.
   Karmel, svätá hora, sa stala v dejinách spásy miestom zjavenia Božej prítomnosti a Božej priazne, miestom prorockého obrazu príchodu Spasiteľa skrze Pannu Máriu. Karmel má mystický a prorocký význam. Už v 9. storočí pred Kristom sa tu usadil prorok Eliáš a hora Karmel sa stala dejiskom jeho rozhovorov s Bohom. Po dlhom a úmornom suchu sa izraelskému ľudu približuje Boh a posiela prísľub, prorokovi sa zjavuje obláčik s nádejou dažďa. A Boh svoj sľub splní, po čase straty viery a nádeje posiela útechu a predpovedá svoj príchod. Suchú zem zvlaží úrodný dážď a vyprahnutý vyvolený národ dostáva prísľub narodenia Spasiteľa z Panny Márie. Druhé stretnutie Boha s Eliášom sa udialo na hore Horeb: Boh tadiaľ prechádza. Príde víchor, búrka, zemetrasenie, ale Boh sa ešte neprejaví. Nakoniec zaveje lahodný vánok a prorok spoznáva hlas Pánov a jeho nežnú prítomnosť.
   Eliáš v sebe obdivuhodne spájal kontemplatívny život: "Žije Pán, v službe ktorého stojím" [1] s činným životom, s horlivým zanietením za živú a pravú vieru Izraela v jediného Boha "Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov!" [2].
   Po Eliášovi sa ohlasuje Panna Mária. Ona je patrónkou a ochrankyňou rádu, hviezdou morskou, svetlom, ktoré bezpečne vedie k Pánovi. Karmelitáni si ju ctia nielen ako vzor cností, ale hlavne ako milujúcu Matku, ktorá prináša Dieťa, Ježiša. A karmelitáni sú i jej bratmi, veď Ona, ich Sestra, ich privádza ku Kristovi. Tak je kristocentrizmus posilnený úlohou Matky a Sestry, Kráľovnej z hory Karmel.
   Už prví pustovníci postavili na hore Karmel kaplnku Panny Márie. Ona ich tajomne viedla a učila duchovnému životu oddanému kontemplácii, veď Ona ich predišla a sama žila to, čo predpisovala ich regula: "Mnísi nech prebývajú vo svojich celách a v ich blízkosti, a nech vo dne i v noci rozjímajú o Božom zákone a bdejú v modlitbách".
   A Matka Božia si verne plní svoju úlohu, ochraňuje a s láskou sprevádza jej zasvätený rád a svojím materinským plášťom prikrýva všetky svoje deti. Posiela i zvláštny znak svojej ochrany: svätý škapuliar. V roku 1251, v noci z 15. na 16. júla mal podľa tradície anglický karmelitán sv. Šimon Stock videnie Najsvätejšej Panny. Podala mu škapuliar a povedala: "Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a pre všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni. Je to znak spásy, záchrana v nebezpečenstvách, znamenie pokoja a večného záväzku."
   Karmel je celkom mariánsky (Totus Marianus est Carmelus). Matka Božia berie do náručia svoje deti, ktoré k nej s dôverou volajú, a predstavuje ich duše svojmu Synovi. V Jej náručí sme v Jeho objatí.
   Ďalším charakteristickým prvkom Karmelu je pustovnícky ideál. Už počiatky rádu poukazujú na pustovnícky spôsob života mníchov žijúcich v jaskyniach na hore Karmel. Žili v ústraní pustovne, na mystickej hore s tradíciou proroka Eliáša a podľa vzoru skrytého života Panny Márie, ku ktorému ich inšpiroval výhľad na Nazaret. Ticho, samota, asketický rytmus dňa, meditácia Božieho slova, kontemplácia Božej prítomnosti, mariánska úcta a život v proto-mníšskom spoločenstve boli základnými prvkami života pustovníkov na hore Karmel.
   Dejinný prelom nastal až v období križiackych vojen. Bolo to v 12. storočí, keď križiacke výpravy z Európy vtiahli do Svätej zeme, aby oslobodili sväté miesta, ktorých sa dotkol Boží Syn. Medzi horlivými európskymi rytiermi boli i takí, ktorých oslovil pustovnícky život na hore Karmel. Nevrátili sa s výpravou domov, ale ostali v Palestíne, aby žili s pustovníkmi podľa ideálov kontemplatívneho života.
   Táto forma už potrebovala len rámec, aby bola aktívne včlenená do Cirkvi. Preto požiadali Jeruzalemského patriarchu sv. Alberta o Pravidlá života (Regulae vitae) [3]. Mnísi mali prebývať vo svojich celách, vo dne i v noci rozjímať o Božom zákone a bdieť v modlitbách. Ďalej ich pravidlá zaväzovali k spoločnému sláveniu Eucharistie a modlitbe Posvätného ofícia, k mlčaniu a k spoločnému stolovaniu.
   Sv. Albert z bohatej duchovnej skúsenosti vložil do reguly prvky, ktoré pomohli stabilizovať voľne interpretovaný pustovnícky model života mníchov z hory Karmel. Išlo o prvky demokratickej voľby predstaveného, prvky výberu podmienok života na zakladanie kláštora, prvky života pravidelnej modlitby, spoločnej správy, foriem stolovania, spôsobov pôstu a mlčania a pod. Kajúcnosť mníchov je však podriadená kontemplatívnemu životu.
   Z laických eremitov sa takto prijatím "regulae vitae", pravidiel života, stáva spoločenstvo pustovníkov. Vnútorné podmienky ich života sa zlepšili, avšak vonkajšie okolnosti, najmä silnejúce útoky mohamedánov, nakoniec prinútili karmelitánov odísť do Európy (Cyprus, Sicília, Francúzsko, Anglicko, Nemecko).
   Život v Európe priniesol úľavu od mohamedánov, objavili sa však nové okolnosti. Prvým pokusom bolo preniesť pustovnícky model na "novú pôdu". Karmelitáni vyhľadávali osídlenie na samotách: La Fontaine na Cypre, Hulne a Aylesford v Anglicku, Les Aygalades vo Francúzsku atď. Tento život sa však ukázal ako nerealizovateľný. Sťažovali ho ekonomické problémy: nevýnosné ručné práce, ktoré im boli pridelené, minimálne milodary v miestach vzdialených od mestských celkov, nedôvera ľudu voči zvláštnym pustovníkom odetým v nezvyklých pruhovaných plášťoch.
   Ďalšou oblasťou problémov boli podmienky rozvoja pustovníckej spirituality. Európa v 13. storočí radšej podporovala rehoľné spoločenstvá, ktoré sa venovali popri modlitbe rôznym oblastiam charitatívneho a katechetického apoštolátu. Pre tieto aktivity bol však ideálny kontakt s osídlením v mestách a dedinách, priblíženie k ľudu pre "vita apostolica". Pre karmelitánsky život v odľahlých pustovniach tu neboli podmienky, ktoré by napomáhali ďalší rozvoj rádu. Preto karmelitáni v roku 1226 požiadali pápeža Honoria III. o modifikáciu rehoľných pravidiel vzhľadom na nové okolnosti. Zmeny v pravidlách obsiahli o dvadsať rokov neskôr za pontifikátu pápeža Inocenta IV. Tak sa pustovníci z hory Karmel otvorili zo života v samote a v intimite s Bohom pre život kontemplatívno-apoštolský, v ústrety k ľuďom, aby ich učili modlitbe a aby sa s nimi delili o plody kontemplácie.
   K ďalším medzníkom v dejinách rádu prišlo v roku 1452, keď bl. Ján Soreth, generálny predstavený rádu, založil ženskú vetvu Karmelu: sestry karmelitánky. Na jeho podnet v tom istom roku osobitnou bulou potvrdil pápež Mikuláš karmelitánsky spôsob života pre laikov - III. rád.
   Rád rozvinul v plnej šírke krídla svojej pôsobnosti, keď na scénu dejín nastúpili v 16. storočí dvaja veľkí španielski mystici: sv. Terézia od Ježiša (1515-1582) a sv. Ján od Kríža (1542-1591).
   Keď dvadsaťročná Terézia vstúpila v roku 1535 do kláštora Vtelenia (Encarnacion) v Ávile, našla kláštorný život zmiešaný s prvkami prispôsobenia sa vtedajšej spoločnosti. Prvotný zámer vyjsť v ústrety apoštolským potrebám ľudu sa začal miešať s vlastnými záujmami sestier a určité spoločenské vzťahy narušovali sústredený život modlitby. Teréziina ohnivá túžba po hlbokom živote s Kristom, hĺbka modlitby a svetlo Ducha Svätého boli podnetmi nielen pre jej vlastné obrátenie, ale aj pre reformu života v ráde, v ktorom žila. Bol to návrat k prvotnej charizme: k ideálu pustovníckeho života, k mlčaniu, k úplnému zdržiavaniu sa mäsa, k skrytému životu v klauzúre, k pravidelnej vnútornej modlitbe a k modlitbe v chóre, ako aj k prvkom sesterského komunitného života. Pre ideu reformy rádu Terézia získala i mladého horlivého karmelitána sv. Jána od Kríža. Túžbu po návrate k prvotnej charizme rádu vložil Boh Jánovi do srdca ešte pred stretnutím s Teréziou, preto bol tento podnet už len vonkajším vyjadrením vnútorného nasmerovania. Sv. Ján, nazývaný aj "doctor mysticus", prežil duchovný výstup na horu Karmel, cestu duchovného očistenia a milosť mystického zjednotenia s Bohom, čo zaznamenal v dielach: "Výstup na horu Karmel", "Temná noc", "Duchovná pieseň", "Živý plameň lásky".
   Sv. Ján, stravovaný ohňom Božej lásky, nám zanechal výzvy k duchovnému napredovaniu a posolstvo odovzdanosti duše voči milujúcemu Bohu: "Za lásku sa platí len láskou". - "Najmenší skutok čistej lásky je pre Cirkev užitočnejší, ako všetky ostatné skutky". "Navečer nášho života budeme súdení z lásky".
   Karmelitánska rehoľa prijala v roku 1563 reformu, čím sa po jej potvrdení pápežom Klementom VIII. v roku 1568 odčlenila časť rádu pod názvom: "Ordo Fratrum Discalceatorum Beatissimae Mariae Virginis de Monte Carmelo" (Rád bosých bratov Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel), zatiaľ čo pôvodní rehoľníci si ponechali titul: "Ordo Fratrum B.M.V. de Monte Carmelo".
   Zo Španielska, centra obnovy, sa reforma rádu rozšírila do ostatnej Európy i na ďalšie kontinenty. Karmel prinášal nielen nové zakladanie kláštorov, ale hlavne nové duchovné ovocie: svätcov a ich nasledovníkov. A tak sme obdivovateľmi nielen "veľkej" sv. Terézie z Ávily, ale pribudla aj "malá", "kvetinka" z Lisieux, sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre. Jej život, hoci je ako krátky okamih medzi dvoma brehmi večnosti (1873-1897), je melodickou piesňou lásky k Bohu a modelom praktickej lásky k blížnemu. Terézia je priekopníčkou duchovnej náuky "malej cesty" a s ľahkosťou svätých sprevádza duše do Božej blízkosti, do Ježišovho náručia.
   Ďalšími kvetmi v záhrade Karmelu sú osobnosti z posledných dvoch storočí: Titus Brandsma, Rafael Kalinowski, Alžbeta od Najsv. Trojice, Terézia Benedikta od Kríža (Edita Steinová), Terézia de Los Andes a iní. Vždy novým, jedinečným spôsobom sprostredkúvajú tajomstvo spirituality svojho rádu, v špecifických podmienkach svojho životného príbehu, vo svojom prostredí a vo svojej dobe.
   Na Slovensko prišli karmelitáni prvý raz koncom 14. storočia. Prvé kláštory boli založené v Prešove, Prievidzi a po tereziánskej reforme v Skalici. Prešovský a prievidzský kláštor zanikli počas reformácie a skalický kláštor padol za obeť prepiatej osvieteneckej politike Jozefa II. v čase, keď boli zrušené takmer všetky kontemplatívne kláštory.
   Po nanútenej prestávke, ktorá trvala viac ako 200 rokov, ožíva na Slovensku karmelitánska tradícia a v 90. rokoch znova zapúšťa svoje korene. V roku 1995 bol založený Kláštor bosých karmelitánov Sedembolestnej Panny Márie a sv. Jozefa v Priechode pri Banskej Bystrici. Dňa 24. júna 1995 bol založený prvý kláštor bosých karmelitánok na Slovensku - Kláštor Nepoškvrneného Srdca Panny Márie a sv. Jozefa v Košiciach. Dňa 28. júla 2007 sa konala posviacka druhého kláštora bosých karmelitánok - Kláštora Božieho milosrdenstva a Kráľovnej Karmelu v Detve.
   Svetský rád bosých karmelitánov (Ordo Carmelitarum Discalceatorum Saecularis) bol založený v roku 1992 a dňa 14. decembra 1994 bol slávnostne erigovaný v Bratislave s celoslovenskou pôsobnosťou, pod duchovnou správou poľských karmelitánov z krakovskej provincie.
   Takto strom z hory Karmel rozvíja svoje konáre, prijíma z neba ovlažujúci dážď, napája sa zo živín úrodnej zeme Božej priazne a pre tých, čo sa ukrývajú do jeho tône, ponúka osvieženie a úľavu, posilu i obživu z plodov Božej lásky.